Režisér Kamil Žiška: Skúšame päť divadiel

Režisérom poslednej premiéry Štátneho divadla Košice, ktorou bude v piatok 19. júna na Malej scéne ŠD dramatizácia próz Stanislava Rakúsa je Kamil Žiška. Zaujal už počas štúdií na VŠMU svojim absolventským predstavením Veľkolepý paroháč, ktoré bolo nominované na divadelné ocenenie DOSKY v kategórii Objav sezóny. Ako režisér, dramaturg, skladateľ, textár či autor spolupracoval s mnohými slovenskými divadlami. Hovorili sme s ním o jeho prvom autorskom projekte v košickom divadle.

Päť monodrám, päť rôznych príbehov, päť rôznych období. V čom je takáto forma výzvou pre režiséra a prečo ste sa rozhodli práve pre ňu?

Literárneho materiálu v podobe Rakúsových románov bolo veľmi veľa a bolo by zbytočné niektorý z tých románov prerozprávať na javisku. Vedeli sme, že divadlo si vyberie svoj spôsob, a napokon to tak aj bolo. Zamýšľali sme sa nad päťdesiatimi rokmi života človeka v Československu, ktoré sú v jednotlivých Rakúsových románoch zakotvené a vyšlo nám to napokon na tých päť dekád. Hľadali sme jednoduchý spôsob ako to dostať na javisko. Samotný text v prózach má viacero vrstiev a prenášať ich na javisko by bolo náročné. A tak sme zvolili jednoduchú techniku, ktorá zachytí narastanie tej osobnosti v čase respektíve päť osobností vytvorí v čase tú jednu. Preto päť monodrám. Zaujímavé na tej práci je najmä to, že svojim spôsobom skúšate päť divadiel. Je to päť hercov, ktorí sú v tom svojom čase svojbytní. A keď sa to dá celé dokopy, tak vznikne akási jednoliata monodráma, ktorá tvorí akýsi perón s mnohými kuframi, ktoré si tam v čase všetky tie osobnosti zabudli alebo ľudia, ktorí prešli tými dejinami.

V každej monodráme účinkuje iný herec a predstavujú celú škálu generácií. Šili ste im texty takpovediac na mieru?

Výber hercov bol viac menej intuitívny. Nechal som si poradiť od ľudí, ktorí sú priamo tu v divadle aj od dramaturgičky Mirky Kičiňovej. Chceli sme nájsť päť rôznych typov hercov s rôznou životnou skúsenosťou.

Rozália je známy košický cintorín. Predpokladám, že názov pripravovanej premiéry, súvisí práve s tým. Prečo práve cintorín pri dramatizácii textov Milana Rakúsa?

Téma Rozálie ako cintorína je aj konkretizovaná v jednej z tých monodrám, v ktorej hrdina akoby mimochodom ide na ten cintorín a hovorí o svojom živote v atmosfére toho cintorína. A Rozália je spomínaná aj v iných súvislostiach, ale určite nie je tou centrálnou platformou. Skôr je akýmsi symbolom témy smrti, ale nie v smutnom výraze, ale v zmysle konečnosti. Je to možno aj taký pohľad na dejiny. Rozália je niečo ukončené respektíve je to nejaká brána do večnosti. Dejiny sú síce tiež ukončené, ale istým spôsobom v nás pretrvávajú. Dalo by sa to nazvať aj hľadaním časovej kontinuity a Rozália je akési mestečko na pomedzí času. Tak ako je na pomedzí času každý človek. A verím, že ten symbol Rozálie nebude len o tom smutnom, ale aj o takej nádeji.

Leave a Reply

Your email address will not be published.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.