Skúšky boli často krv a pot

Rozhovor s režisérkou Júliou Rázusovou o Virginii Woolfovej

Režisérkou pripravovanej premiéry hry E. Albeeho Kto sa bojí Virginie Woolfovej (Malá scéna, 12. februára) je Júlia Rázusová. Hovorili sme s ňou o tom, ako sa zrodila jej spolupráca s činohrou na tejto inscenácií, ale aj o samotnej hre, jej aktuálnosti a prípravách zaujímavého titulu.

Kto sa bojí Virginie Woolfovej?

Ako sa zrodilo spojenie Júlia Rázusová, Štátne divadlo Košice a hra Kto sa bojí Virginie Woolfovej?

Niekedy na jar minulého roka ma oslovila Mirka Kičiňová za Štátne divadlo Košice s tým, že sme sa po dlhšej dobe ocitli na východe a či by som nemala záujem spolupracovať s divadlom. Dostala som veľkorysú možnosť zvoliť si titul. A už dlhší čas som v súvislosti s herečkou Dankou Košickou uvažovala o tomto titule a o tom, že by jej mohol sadnúť. Samozrejme je tu aj ďalší silný hráč Ivan Krúpa a postupne sa to doložilo tou mladšou generáciou hercov a vznikol nápad, že by tento text mohol byť zaujímavým doplnením košického repertoáru. Dá sa povedať, že so Albeeho text mala už dlhšie ako keby v zálohe, zaujal ma už skôr. A zároveň som si všimla, že v súčasnej dobe ho uvádza množstvo divadiel v Čechách aj vo svete, čo asi tiež nie je náhoda.

Albeeho text prináša akýsi stret dvoch dôb, dvoch generácií. Od jeho prvého uvedenia uplynulo už päťdesiat rokov. Nie je ten stret generácií v súčasnosti už niekde inde?

Určite áno. My sme ho posunuli do obdobia prelomu milénií, na koniec deväťdesiatych rokov, kedy sa aj v slovenskom spoločenskom kontexte nastal istý stret generácií. Po roku 1989 sa akoby prehĺbila priepasť medzi dajme tomu tou strednou generáciou a tou úplne najmladšou. A hra prináša zaujímavú možnosť, keď sa zástupcovia týchto generácií stretávajú nadránom počas jedného bizarného večierka a môžu konfrontovať svoje hodnoty, svoju morálku, svoje videnie sveta. My sme si to konkrétne zasadili do tohto času.

V čom je hra stále aktuálna, je to témami alkoholu nevery, pitia…

Je tam ešte jedna ďalšia silná téma, ktorá by sa dala pomenovať ako biológia versus história. Albee akoby vizionársky pomenúva prístup novej generácie k životu v tom, že vraví: budete plodiť jedincov rovnakých, budete ich robiť v skúmavkách, všetci budú rovnakí, dokonalí. Vyzdvihuje budúcu dokonalosť sveta, ale zároveň prezentuje aj strach zo zániku civilizácie vo chvíli, keď dospeje k akejsi dokonalosti. Technika a pokrok prinášajú také možnosti, ktoré generácia pred nami nemala. V tom vidím tú aktuálnosť. Vieme ovplyvniť dĺžku života, zdravie.

Ako sa zatiaľ napĺňajú vaše predstavy pri práci s hercami na skúškach?

Určite to nie je jednoduché, ale je to veľmi podnetné a tvorivé. Určite sa rodí zaujímavá inscenácia a naozaj tie skúšky sú často krv a pot. Ale z vlastnej skúsenosti viem, že ak ide príliš jednoducho, tak to nie je v poriadku. Tá ťažšia cesta cez tento žáner absurdnej drámy si vyžaduje nielen psychologicky dokonalé herectvo, ale aj množstvo absurdnej akcie, ktorá musí byť zmotivovaná inak ako pri bežnom spôsobe herectva. Myslím si, že sa nám to darí vcelku dobre zvládať.

Do zaujímavej úlohy pianistu ste obsadili Martina Husovského z Komajoty. Ako padla voľba práve na neho?

Od začiatku som vedela, že by bolo dobré mať v tej domácnosti počas toho večierka živého klaviristu. Je to taký prvok, ktorý sa bežne v americkej kultúre zjavuje. SD Martinom Husovským som už spolupracovala sme priatelia a tak pod taktovkou skladateľky Lucie Chuťkovej bude tých štyroch hostí sprevádzať počas celej party. So veľmi rada, že si našiel čas a chuť spolupracovať.

***

Júlia Rázusová (1982) – je absolventkou divadelnej réžie na divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave pod pedagogickým vedením Prof. Juraja Nvotu. V roku 2009 absolvovala odborný študijný pobyt na Rose Bruford college v Londýne. Je režisérkou inscenácie Živá mŕtvola (Cena festivalu Istropolitana 2010 za pozoruhodný počin, účasť na medzinárodných festivaloch). Absolvovala inscenáciou Viktor alebo vláda detí v divadle Lab. Pracovala ako režisérka v rámci medzinárodného projektu Platforma 11 +. Naštudovala inscenácie Zábava v divadle Astorka Korzo 90, Dvaja úbohí rumuni hovoriaci po poľsky v Divadle A. Bagara v Nitre (cena študentskej poroty na festivale Nová drama 2012), Nescudzoložíš v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, či deviate prikázanie v projekte Desatoro v Slovenskom národnom divadle (Ocenenie Dosky za Objav sezóny 2014, Grand Prix Nová drama 2015 ), ďalej režíruje v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene, či Bratislavskom Bábkovom divadle, ako aj v ďalších slovenských divadlách. V roku 2013 založila spoločne s Michaelou Zakuťanskou Prešovské národné divadlo, za ktorého koncept získali nomináciu na Dosky v kategórii objav roka a kde je umeleckou šéfkou a režisérkou hier Single radicals a Good place to die.

informácie poskytol: Svatoslav Dohovič, tlačový tajomník ŠD Košice

Leave a Reply

Your email address will not be published.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.