Zaspievať všetko sa nedá

Tenorista Maksym Kutsenko ešte v šestnástich nepoznal noty

Premiéra komornej opery N. Rimského – Korsakova Mozart a Salieri a svetová premiéra opery M. Lejavu Bohom milovaný bude mať v piatok 13. mája v Historickej budove Štátneho divadla Košice osobitnú príchuť aj pre Maksyma Kutsenka. V postave Mozarta v oboch operách sa prvýkrát predstaví ako stály sólista operného súboru. S čerstvou posilou košickej opery, ukrajinským tenoristom, sme sa porozprávali aj o jeho zaujímavej ceste k opere.

Kde sa začala cesta Maksyma Kutsenka do sveta veľkej opery? Pomysleli ste si, keď ste ako malý chlapec vystupovali v rodnom Hluchove, že sa vašim osudom stane opera a divadlo?

Maksym Kutsenko

Maksym Kutsenko

Nikdy som si nemyslel, že budem niekedy operným spevákom. Bolo to dielo náhody. Hral som futbal, skončil základnú školu a chcel som sa vydať úplne iným smerom. Ale u nás každý musel vystupovať na školskej prehliadke, a tak som aj ja spieval jednu pieseň. Tam ma počula jedna učiteľka hudobnej školy, ktorá mi povedala, že mám dobrý hlas a talent, a že by som mal ísť študovať spev a hudbu. Nepoznal som ani jednu notu, ale vybral som sa na strednú školu – kobzársku – kde sa vyučovala hra na tradičný ukrajinský hudobný nástroj banduru, a kde prijímali študentov aj bez hudobného vzdelania. Tak sa v mojich šestnástich rokoch začalo moje spojenie s hudbou. Išiel som na skúšky, zaspieval som, prijali ma a až na tejto škole som získal hudobnú gramotnosť a učil sa spievať a hrať na bandure. Keď som bol v treťom ročníku, tak mi môj učiteľ spevu povedal, že by som mohol vyskúšať štúdium operného spevu na konzervatóriu, ktoré je na Ukrajine vysokou školou. Dal mi nejaké árie, zapáčilo sa mi to a nakoniec ma na operný spev na druhý pokus na kyjevské konzervatórium prijali. A napokon som ukončil štúdium operného spevu u profesora Petra Kovaľa. Tak sa to celé začalo. A musím povedať ešte aj to, že som mal veľké šťastie na ľudí, ktorí mi pomáhali rozvinúť talent a podporovali ma. V prvom rade musím spomenúť svoju babičku, ktorá ma od začiatku podporovala a ktorá bola výbornou, nie profesionálnou, speváčkou. Možno práve ona bola tým človekom, ktorý mi v detstve vštepoval lásku k hudbe.

Spomínate si ešte na svoje prvé operné predstavenie?

Bolo to ešte na konzervatóriu. Vo Verdiho Traviate som vtedy spieval postavu Gastona. Mal som vtedy 21 rokov. V prvom a druhom ročníku sme všetci spievali v opernom štúdiu pri škole a začínali sme malými opernými úlohami. Zaujímavosťou je, v súvislosti s premiérou, ktorú teraz pripravujeme v Košiciach určite aj to, že vôbec prvou operou, v ktorej som účinkoval, bola opera Rimského-Korsakova Cárova nevesta. Nasledovali Lenský v Čajkovského Oneginovi a v treťom ročníku som už v Traviate spieval Alfreda.

Kde všade už poznajú spevácke umenie Maksyma Kutsenka?

Pôsobil som najprv deväť rokov ako sólista v Národnej kapele banduristov, s ktorou som absolvoval množstvo koncertov na Ukrajine aj v Európe. S malým operným divadlom som hosťoval vo Švajčiarsku a Francúzsku a napokon som skončil v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.

Ako ste sa teda ocitli na Slovensku a napokon v angažmáne v Štátnom divadle Košice?

Pôvodne som prišiel do Bratislavy na konkurz do operného zboru. Prijali ma a neskôr začalo vedenie bratislavskej opery uvažovať o mojom presune do sólistického ansámblu. Bol som na vypočutí a ponúkli mi rolu Thibaulta v Romeovi a Júlii. Dostal som vcelku priaznivé kritiky a tak prišli aj ďalšie postavy – Pepe v Komediantoch, Almaviva v Barbierovi zo Sevilly, ktorého sme hrali pre deti. V Košiciach som hosťoval vo Verdiho Rigolettovi v postave Vojvodu, dostal som ponuku na stály angažmán a tak som tu. A som spokojný. Každý, kto ukončí operný spev na vysokej škole chce byť sólistom. Na Ukrajine som v opere účinkoval len v štúdiu pri vysokej škole a v jednom menšom súbore a napríklad v národnom divadle som spieval len raz. A tu na Slovensku som dostal príležitosť robiť to, čo chcem.

Má Maksym Kutsenko spevácky sen?

Každý spevák má nejaké túžby, každý chce niečo dosiahnuť. Pre mňa osobne je najdôležitejšie to, aby som dobre robil svoju prácu, aby sa páčila ľuďom. A postavy? K tým prichádzam v skúšobnom procese a začínam ich preciťovať, až keď nad nimi pracujem. Keď si viac prečítam o postave, keď sa dozviem zaujímavé detaily. A to je vlastne to, čo chcem. Nejaký špeciálny sen nemám. Sú tenori, ktorí chcú zaspievať všetko. Ale všetko sa zaspievať nedá. Chcem predovšetkým to, čo spievam, zaspievať dobre. Tak, aby sa to páčilo ľuďom a tak, aby som bol spokojný aj ja. Keď zo svojho spevu nebudem mať zážitok ja a nebude ma to baviť, tak to ľudia uvidia.

V súčasnosti sa v Košiciach pripravuje premiéra, v ktorej hráte v oboch jednoaktovkách postavu Mozarta. Aké je prvé skúšobné obdobie v Košiciach?

S operou Rimského – Korsakova Mozart a Salieri nemám problém. Je v ruštine a tá mi pochopiteľne ťažkosti nerobí. Druhá opera Bohom milovaný je už komplikovanejšia záležitosť. Ale myslím si, že konečný výsledok bude dobrý a ľudia aj modernú hudbu dobre prijmú. Som presvedčený, že napriek tomu, že je to ťažká a komplikovaná hudba, tak ju ako súbor zvládneme.

Ako často sa dostanete domov, do rodného Hluchova, v ktorom sa vám podľa vašich slov vždy najťažšie spieva a máte pred svojimi vždy najväčšiu trému?

Teraz už veľmi zriedka, možno na letnú dovolenku, občas aj na niektoré sviatky. Ale kalendár je taký plný, že je to veľmi ťažké. A  mám teraz aj malú dcérku a o to je to ťažšie. S ňou by sa len ťažko cestovalo vyše tisíc kilometrov vlakom.

Nedá sa neopýtať na váš názor na ťažkú situáciu na Ukrajine?

Určite by som nechcel teraz zachádzať do nejakej politickej sféry. Určite ma to celé bolí, je to moja domovina a nie je mi ľahko pri srdci. Ale verím, že v budúcnosti sa to celé vyrieši a Ukrajina pôjde dopredu a zaujme vo svete to miesto, ktoré jej patrí.

Čomu sa venujete vo voľnom čase, keď práve neskúšate alebo nespievate v predstavení?

V súčasnosti predovšetkým rodine a malej dcére. Veľmi rád s ňou chodievam na detské ihriská, alebo len tak trávim čas doma. To je pre mňa najlepší relax. Pochopiteľne stále mám rád aj šport, predovšetkým futbal, ale v súčasnosti ho pozerám skôr pasívne.

Ako ste zatiaľ spokojný v Košiciach?

Veľmi. Kolegovia ma prijali vynikajúco a cítim sa, ako keby som tu pracoval už desať rokov. A veľmi sa mi páčia aj Košice ako mesto. Možno práve preto, že nie je príliš veľké. Keď som bol v Kyjeve, veľmi dlho som si zvykal na to, aké je to veľké mesto. Predsa len päť miliónov ľudí je veľmi veľa. Narodil som sa v 40 tisícovom mestečku a možno aj preto som zvyknutý na pokoj a pokojnejší život.

informácie posytol tlačový tajomník Štátneho divadla v Košiciach, Svjatoslav Dohovič

Leave a Reply

Your email address will not be published.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.